20. november 2017
BellAmos - Súkromná základná škola


Menu

Aktuality














potadlo.abz.cz

Milko Cisko

Spišská Stará Ves – 6 rokov

3. miesto próza – Hraščatá

Cena riaditeľky Súkromnej základnej školy BellAmos

 Janko Hraško ešte žije... v 21. storočí

 

 

Jedného dňa, bol to tuším pätnásty december 2064, zobudil sa Janko Hraško celý spotený a chorý. Jeho mama skúseným pohybom vytiahla teplomer a zo vzdialenosti jeden a pol metra mu odmerala teplotu. Mal 39,5 s presnosťou na milióntinu stupňa. Krátko si povzdychla, a potom takým rozcvičkovým krokom podišla k videomobilotelevíznemu prijímaču. Ešte si nahnevane uvedomila, že je to model z roku 2050, teda starý ako čert, a potom už nechala ciferník, aby sám vytočil číslo lekára.

Janko Hraško vôbec nebol nadšený, že je chorý, lebo do školy chodil rád. Aj keď bol vzrastom veľmi malý, nikto sa mu neposmieval. Niekedy bola jeho malosť aj užitočná, keď sa napríklad spolužiakom pokazil počítač. Janko hravo vošiel dovnútra a opravil ho. Spolužiaci mu pomohli vždy, keď niečo potreboval, nikdy ho nenechali trápiť sa. V triede mu veľa vecí prispôsobili k jeho výške. A vlastne v roku 2064 jeho výška už nebola ani taká dôležitá.

Nedalo sa ale nič robiť, teraz musel ostať doma. Našťastie vedel, že sa môže spoľahnúť na kamaráta Ferka Mrkvičku, ktorý mu odfralaxuje, čo bolo v škole. Mali doma celkom nový fralax, vďaka ktorému už nemuseli chodiť spolužiaci na návštevy s úlohami.

Napriek tomu prišiel Ferko Mrkvička s úlohami osobne, čo Janka Hraška veľmi potešilo. Keď sa konečne obaja usadili na sedadlách, voľne visiacich meter nad zemou, Ferko nadšene spustil :

„Janko, predstav si, čo sme preberali na hodine dejepisu ! Veľmi zaujímavé učivo. Volalo sa to – Začiatok 21. storočia v školách na Slovensku. Všetci sme počúvali, ani sme nedýchali!“

Janko Hraško bol veľmi nedočkavý, a tak neskákal priateľovi do reči, len aby už Ferko hovoril ďalej. Ten neváhal a pokračoval:

„Vieš aké zaujímavé boli vtedy školy? V každej triede bolo aj tridsať žiakov, nie ako teraz, keď sme šiesti. Deti museli sedieť v laviciach, na ktorých neboli ani tie najjednoduchšie počítače! Vôbec žiadne! Dokonca si museli písať do zošitov nejakými perami či čím. Keď mali prestávku, rozozvučal sa príšerne hlasný zvuk, ako keby vypovedalo tisíce počítačov. Keď bola vyučovacia hodina, všetci museli ticho sedieť a počúvať. No nie je to strašné?“

Janko Hraško nevedel, či sa má smiať, plakať, alebo sa pohoršovať. Ferko však nečakal, kým sa spamätá a pokračoval: „A tí učitelia, no hrôza! Chudáci, všade chodili po škole pešo, z jednej triedy do druhej nosili v rukách všelijaké pomôcky. Veď oni boli ako nejakí otroci zo stredoveku. Dokonca niektorí nemali žiadny dopravný prostriedok. Ani lietadlo, ba ani auto!“

„Neuveriteľné,“ dodal ešte Ferko a Janko Hraško už stopercentne vedel, že si Ferko vymýšľa. To predsa nie je možné. Veď autá vynašli ešte pred sto rokmi skôr, prečo by ich učitelia nemali?“

Janko Hraško sa rozlúčil s Ferkom a vyprevadil ho z domu. Radšej sa sám spýta učiteľky, čo to vlastne hovorila na hodine. Takým nezmyslom sa predsa nedá veriť, no nie?“

© 2007 BellAmos | bellamos(at)bellamos.sk | powered by WebArranger.com | design by 2A