30. máj 2017
BellAmos - Súkromná základná škola


Menu

Aktuality














potadlo.abz.cz



Rok druhý – 1997/1998 – Rok hľadania


Prvé prázdniny prebehli pomerne pokojne. Z riaditeľskej kancelárie sme urobili druhú triedu. Pre jej malé rozmery sme mali síce problémy s povolením od hygieny, ale nakoniec nám ho dali na jeden školský rok. Od začiatku nám bolo jasné, že naša škola v tých priestoroch môže existovať len jeden školský rok. Teda jasne nejasná perspektíva... Mali sme druhákov, vymysleli sme triedu Ferda Mravca a po prázdninovej maľovačke (samozrejme, zase v starej zostave s kráľom Abecedárom na čele) a prípravách sa mohol začať nový školský rok. Prijali sme dve nové pracovné sily - novú pani učiteľku Ľubicu Dropkovú a do školského klubu Šárku Zubercovú. Po mesiaci však Ľubka odišla na iné (finančne výhodnejšie) miesto a Šárka začala učiť. Na miesto pedagóga voľného času sme prijali moju bývalú žiačku Romanku Poljačikovú. V tomto školskom roku začala u nás študovať aj prvá zahraničná študentka Jevgenija Morozova z Bieroloruska. Naša Žeňka, ako sme ju všetci volali, bola veľmi usilovná žiačka. Za pár týždňov ovládala slovenčinu nielen slovom, ale aj písmom. Boli sme radi, že naše jediné dievčatko, Lenka Štípalová, má k sebe kamarátku. V prvej triede bolo 13 detí. Radko Jamriška, Maťko Čief, Tomáško Hakel, Martin Hanajík, Lea Lipenská, Jarko Cabala, Tomáš Hajas, Milan Mácha, Miško Mičuda. Marek Konderla, Karolínka Katuščáková a dvojičky Šárka a Slávka Zubercové. Poslední štyria úspešne ukončili štúdium na Osemročnom gymnáziu J. Lettricha v Martine, mnohí z nich dnes už študujú na vysokých školách na Slovensku a aj  v zahraničí.

Jeseň prebehla pokojne. Navštívili sme tetu zubárku Katku, dokonca aj tí najväčší bojkovia sa dali ošetriť, urobili sme výstavu jesenných plodov a začiatkom decembra k nám zavítal Mikuláš s darčekmi. Na Vianoce sme zasvietili svetielko dobra a lásky vo vianočnej špirále, piekli sme vianočné dobroty  a tešili sme sa na vianočnú besiedku. Zima bola slabá, viacej vody ako snehu. A tak na všeobecnú ľútosť sa lyžiarsky výcvik nekonal. Ale zato sme mali úžasný fašiangový karneval. Každý prišiel v maske - bolo to ako v rozprávkovej krajine. A predstavte si, nechýbal ani český prezident Václav Havel! Za veľkonočnú šibačku dostali chlapci malé kuriatka a rok sa už pomaly chýlil ku koncu. Prváci sa chystali na svoje pasovanie za rytierov, druháci im v tom usilovne pomáhali. Všetci v krásnych nových žltých tričkách s logom BellAmosu prevzali z rúk kráľa Abecedára rytierske dekréty. Potom sme  pobalili svoje batohy a vybrali sa do školy v prírode. Celá škola! Hovorí sa, že človek sa rád vracia tam, kde sa dobre cíti. A tak sme sa opäť po roku vrátili do Krpáčova. Navštívili sme bazén v hoteli Junior, kde nám pripravil riaditeľ hotela aj malé kofolovo-sladké občerstvenie, ochutnali sme Žanetkine šišky a počúvali zvuky jej gitary, opekali klobásky, mali sme úžasné prírodné tvorivé dielne, navštívili sme Dobročský prales, viezli sme sa Čiernohronskou jednokoľajkou, mali sme maškarný ples, robili sme pokusy, hľadali poklad... A záver roka sme oslávili u Maťka Koterca záhradnou slávnosťou. Vtedy sme ešte netušili, že existencia našej školy bude v lete ohrozená.

Ako som už spomenula v úvode mojich spomienok, celý druhý rok existencie našej školy  bol poznamenaný tým, že sme hľadali vhodné priestory pre činnosť našej školy. Vedeli sme, že p. riaditeľ Igor Libo na Gymnáziu J. Lettricha na Ľadovni, kde sme zatiaľ sídlili, rozširuje svoju školu o ďalšie triedy a nám už ďalšie priestory dať nemôže. Oslovili sme takmer všetkých, ktorí nám mohli nejako pomôcť, ale bezvýsledne.

Nakoniec nám na odbore školstva sľúbili tri triedy na ZŠ Čapajevovej v Martine. Aj keď tamojšia pani riaditeľka nebola tým nadšená, odchádzali sme na prázdniny spokojní.

Po dvoch týždňoch oddychu (= balenia školských vecí) sme dostali oznam, že priestory nedostaneme, lebo tam idú triedy inej (nemenovanej) školy. Ostali sme doslova na ulici! Ešte aj dnes mi ide mráz po chrbte, keď si spomeniem na tie dni. So slzami na krajíčku som sa snažila zbaviť beznádeje, ktorá sa ma zmocnila. Takýto by mal byť koniec? – kládla som si otázku. Škola, ktorá sa úspešne rozbehla a má perspektívu a je o ňu záujem, by mala takto skončiť svoju krátku púť? Celý prípad sme zmedializovali. Zvolala som tlačovú konferenciu, prišli na ňu novinári z Pravdy, Sme, Života Turca, písali sme do Markízy, rodičia napísali petíciu na odbor školstva všetko bezvýsledne. Ste súkromná škola, my nemáme žiadnu povinnosť, nemáme žiadne voľné priestory, starajte sa, zneli odpovede. Nie som typ človeka, ktorý sa len tak ľahko vzdáva. Mám svoju životnú filozofiu a viem, že problémy nás položia, iba keď im dáme šancu. Život ma naučil s problémami bojovať... Vždy som verila na zázraky... že sa predsa dejú. Pri obchádzaní okolitých dedín, ktoré boli naším posledným útočišťom, nám jeden rodič – pán Cabala (aj dnes mu ďakujem) poradil, že v Sklabini je voľná časť škôlky. Doslova sme tam leteli. Nebola to škôlka, ale nakoniec škola a zdalo sa, že čaká práve na nás. Mali voľné dve triedy a jedáleň. Sklabiňu som mala vždy rada (dokonca som robila o nej aj moju diplomovú prácu), ale odvtedy nedám na nich dopustiť. Dnes tvrdím, že BellAmos existuje práve vďaka týmto ľuďom, ktorí nám vyšli v ústrety a vôbec im nevadilo, že sme súkromná škola. Starosta obce Lacko Kováč, pani riaditeľka Hanka Skybová, pani učiteľka Valika, pani Vaváková (pracovníčka Slovenskej sporiteľne) a mnohí ďalší... Jednoducho, nedá sa na to zabudnúť! A tak vždy budem tvrdiť, že Sklabiňa zachránila existenciu našej školy.

A potom sa to opäť začalo. Maľovanie priestorov, natieranie lavíc a skriniek, upratovanie, balenie a sťahovanie. Autá z firmy Madis od Szépeovcov (Matúškových rodičov) nám previezli naše „majetky“, učitelia prestali dovolenkovať, kráľ Abecedár so ženou Katkou a priateľka Danka naopak začali dovolenkovať v BellAmose. Danka Zacharová (ktorej tri deti navštevovali našu školu) natierala s tehotenským bruškom (v ktorom si trónil náš budúci žiak Erik, dnes už gymnazista na 8-ročnom gymnáziu) staré lavice a všetci sme sa tešili na krásny nový školský rok na dedine.                                         

Sklabiňa 1998, jeden letný deň

L.V.:

Heroldi, prosím kráľovské fanfáry. Kráľa Abecedára v Sklabini asi navštívi historická osoba." 

Kráľovský ceremoniár:

„Vaše veličenstvo, kráľ Abecedár! Práve k Vám vchádza František I. Révay, potomok rodiny de Reva, majiteľ hradu Sklabiňa. Prísediaci kráľovskej súdnej tabule, dedičný župan Turca."

František I. Révay:

„V svojom mene, v mene svojich budúcich potomkov, nesúcich meno Révay... barónov a grófov... Vás, BellAmos, Abecedeland, rytierov kráľa Abecedára, obyvateľov Abecedelandu slovútneho povolania učiteľského, ale v prvom rade pani riaditeľku Hanku, vítam v obci Sklabiňa. Bol som pri tom, keď Mgr. Anna Thomková, riaditeľka SZŠ BellAmos, jednala so starostom obce Sklabiňa, pánom Ladislavom Kováčom a hlavne riaditeľkou ZŠ Sklabiňa Mgr. Hankou Skybovou. Ste tu vítaní. Hranice sklabinského chotára sú totožné s hranicami krajiny BellAmos. Budem vysoko poctený, keď zavítate aj na hrad Sklabiňa, Vy a aj Vaši kráľovskí rytieri."

L.V.:

„ A tak sa BellAmos postupne sťahoval z Martina do Sklabine. V ZŠ Sklabiňa sme mali pridelené tri triedy, vlastne dve. Tretia sa spravila zo školskej jedálne. Boli to triedy kráľa Abecedára, Ferda Mravca a Pipi Dlhej Pančuchy. Pre triedy BellAmosu sa upravovala celá ZŠ. Všetko sa pripravovalo tak, aby sa žiaci v krajine BellAmos v priebehu celého školského roku cítili čo najlepšie. Atmosféra v obci bola perfektná. Obyvatelia obce, deti, boli tak trochu zvedaví, tak trochu v očakávaní, ako to bude. Veď kto to kedy slýchal, aby jedna menšia dedina mala naraz dve základné školy. A z toho hneď jednu súkromnú. Ľudia v obci usilovne pracovali, pracovali sme aj my. Znovu sa finišovalo. Priznám sa, raz som tam utŕžil takú stredne veľkú hanbu. Idem okolo školy, zamyslený, zadumaný. Rozmýšľal som, ako namaľujem toto, ako tamto. Nevšímal som si ľudí okolo. Len tu zrazu... „Dobré ráno, mladý pán!“ Staršia pani, babička, ma pozdravila ako prvá. Odvtedy, vidiac čo len tieň vychádzať pred človekom spoza rohu, som zdravil. V Turci je to tak, nepozdravíš ty, pozdraví ťa starší, nečaká na tvoj pozdrav.

Aby ktokoľvek, kto vstúpi do školy, časti BellAmos, videl, že s kraľovaním učenia to tam myslia veľmi vážne, tak každá trieda mala na vonkajšej strane dverí svojho maskota (Abecedár, Pipi a Ferdo s kamarátkou Lienkou). Namaľoval som ich na samolepiaci papier, potom nalepil na dvere. Pekne veľkých, približne 60 x 120 cm. Čoraz bližšie bol deň s veľkým D. Začiatok školského roku! S pani riaditeľkou Hankou sme prišli hodne skoro, pred zahajovacím ceremoniárom. Ešte všetko skontrolovať. Pani riaditeľka často spomína: „Pamätáš, ako to bolo vtedy v Sklabini s tými myšami?“ Pamätám. Proste... ako sme to všetko kontrolovali, tak sme uvideli... aj dve myšky sa prišli pozrieť na začiatok školského roku. Prichádzala jeseň, myšky v dedine sa sťahujú z polí do obydlí. No musím Ti prezradiť, pani riaditeľka Hanka, aj Vám deti, jedno dlhoročne utajované tajomstvo kráľa Abecedára. Pani riaditeľka, veľmi dobre viem, že poznáš, kto to bola spisovateľka Elena Čepčeková. Isto poznáš, že napísala, okrem iných, aj básnickú zbierku Zrkadielka. Viem, že vieš, že v tejto zbierke je aj básnička Veľký kráľ a malá myš. No je tu...

ešte... doteraz... to nikto nevedel, len ja. 

Čo značí môj kráľovský podpis: kráľ A - Be - Ce - De - ár. Nalistujte si v šlabikároch, v zošitoch, pozrite si ten podpis. Je tam aj hlava myšky. Dlho som si ten podpis nacvičoval, aby mal kráľovský škrabopis. Waw... a už tajomstvo nie je tajomstvom.

Kráľ Abecedár:

„No toto... vidíš... doteraz sme nepoznali skrytý význam Nášho podpisu..."

L.V.:

„Neprerušuj ma, Abecedár, lebo na mojom počítači je jedno tlačidlo, je na ňom nadpis Backspace, je tam namaľovaná aj šípka... čo ak to tlačidlo nechtiac stlačím...

Ešte sa pokúsim zamyslieť. Slovo A - Be - Ce - De - land... Land = pozemok založený na pôde miesto vody, právny termín pre krajinu, ktorý sa používa vo vzťahu ku vlastníctvu, čiže krajina.Pod písmenami abecedy sa môžu skrývať aj územia,  mestá, kde žili králi: A – Alhambra; B - Barcelona, Bilbao, C – Cetinje,  D - DOMOV (trebárs Martin). V týchto mestách, miestach som bol tento rok. Tak ma napadli. Keď vyrastiete, rytieri moji kráľovskí, budete vzdelaní, úspešní, čaká Vás celý svet. Moji prví rytieri sú už dávno v celom svete, ale vždy sa vracajú domov. Uvidíte, aj vy spoznáte mnoho miest, sídiel. No vždy sa vrátite domov. Niekto má domov tam, kde sa narodil, niekto tam, kde býva. Ja som sa narodil vo Vrbovom (Piešťany), bývam v Martine. Vrbové bolo vraj staré kráľovské mesto. Je také porekadlo: „Z Vrbového nič dobrého. Čo sa vydarí, niet na to.“ Neviem, ako som sa ja vydaril, no z Vrbového pochádza aj kráľ Madagaskaru. On vlastne ani nebol kráľ, len dostal tento titul. Kto to bol? To je moja štvrtá úloha."

Moji rytieri, ak uhádnete odpovede na moje štyri kráľovské otázky, odovzdajte ich pani riaditeľke Hanke. Čaká Vás kráľovská odmena.

Váš kráľ Abecedár



Rok 1997/98 ...Druhé Vianoce v BellAmose - sídlili sme ešte na Ľadovni v Martine v budove základnej školy...Miško, Martin a Miňo zapaľujú adventné svetielko dobra a lásky...To boli krásne okamihy!






Rok tretí – 1998/1999 – Rok sklabinský

© 2007 BellAmos | bellamos(at)bellamos.sk | powered by WebArranger.com | design by 2A