História školy očami pani riaditeľky Anny Thomkovej – Baranovej

Pred rokom jedna

Bol sychravý 25.november 1995. Kráčala som so zmiešanými pocitmi na Školskú správu v Martine, kde si ma pozval jej vtedajší riaditeľ p. Mgr. Ján Zuberec. Nevedela som prečo a spytovala som si svedomie, čo som asi urobila...Veď učiteľov si šéfovia nepozývajú k sebe len tak... Ani v tom najtajnejšom sne som však netušila to, čo mi bolo ponúknuté...

„Nechceš skúsiť zriadiť súkromnú školu?“ – znela otázka hneď na úvod. Stislo mi hrdlo, nevládala som odpovedať. Nesníva sa mi to? Prečo práve ja? Dokážem to? Splní sa mi môj najtajnejší sen? Otázky sa valili jedna za druhou. „Nemusíš mi hneď odpovedať, máš na to dva dni,“ zastavil moje úvahy. Dodnes neviem, kde viedla moja prvá cesta, keď som vyšla von z dverí. Túlala som sa po meste a už som si predstavovala školu mojich snov. Myšlienky sa mi zastavili pri mojej priateľke Helke Ogurekovej. Áno, to je ten správny človek s triezvym pohľadom na svet. Na spoločnej večeri som chcela od nej radu. Mám to skúsiť? „Si šialenec, ak si myslíš, že v dnešnej ťažkej dobe niečo také môže fungovať. Ale ako ťa poznám, ty si aj tak urobíš po svojom,“ odpovedala mi.

„A ty raz budeš u mňa učiť,“ rozhodla som sa vtedy. 

A tak sa to všetko začalo. Nekonečné putovanie po úradoch, vybavovanie množstva povolení a úradných dokumentov... Keď som 31.januára 1996 držala v rukách obálku s pečiatkou Ministerstva školstva  s dokladom o zaradení našej súkromnej školy do siete škôl Ministerstva školstva SR bola som nesmierne šťastná.

Nikdy nezabudnem na zápis do 1.ročníka a nikdy nezabudnem na Radka Zachara a Lenku Štípalovú. Boli to oni, ktorí sa ako prví zapísali do našej školy. Za nimi pribudli Radko Kočvara, Denisko Szabó, Martinko Lipenský, Maťko Koterec, Miško Staňo, Davidko Lizák, Mirko Stanček,  Matúško Szépe a Tomáško Hrozienčík.

Vďaka ústretovosti riaditeľa školy p. Mgr. Igora Libu sme začali písať prvé stránky našej histórie v prenajatých priestoroch na ZŠ Lettricha v Martine.

Okamihy, na ktoré sa nezabúda...

Život v BellAmose je veľmi hektický, ale pani riaditeľka na chvíľu zabrzdila, spomalila a hlavne vytiahla na svetlo sveta spomienky, ktoré sú uložené v jej najhlbšom vnútri. Možno sa vám budú zdať niekedy príliš osobné, trochu chaotické, ale sú také, ako jej prichádzali na rozum.  Jedno však sľúbila: budú pravdivé. A takto spomína:

%      ZRODENIE SNA – tak by som nazvala prvý okamih. Bolo to na jar 1995. Svetlo sveta uzrela moja prvá kniha Známka alebo slovo. V Martine bola celoštátna konferencia o slovnom hodnotení žiakov a na nej sme knihu prezentovali. Na autogramiáde sa zúčastnila aj Alenka Ledecká, riaditeľka prvej súkromnej základnej školy na Slovensku z Košíc. /Dnes už škola žiaľ neexistuje./Keď sa predstavila kto je, doslova som sa na ňu „vrhla“ a už celý čas patrila len mne. V ten večer, keď som zaspávala, som prvýkrát vyslovila nahlas to, o čom som snívala: raz budem mať aj ja svoju súkromnú školu!

%      ROZBALENIE SNA – Večera v reštaurácii Maja  /už tiež neexistuje/. Keď môj sen začal naberať konkrétne obrysy, priznám sa, zľakla som sa. Veľmi som to chcela, ale ani v hrubých rysoch som nevedela, čo ma čaká. Ale vedela som presne, čo chcem. A hlavne, potrebovala som to niekomu povedať. Bola to moja priateľka Helka Ogureková, ktorá – odkedy sa poznáme – stojí pri mne v dobrom i zlom. Na spoločnej večeri nechápavo skonštatovala:“ Si šialená, ak si myslíš, že sa to podarí...“ /Ale ja tak rada bývam šialená.../

%      ZARADENIE DO SIETE ŠKÔL – Prišla obálka s pečiatkou Ministerstva školstva. Dodnes ju opatrujem. Keď som ju otvárala, triasli sa mi ruky. Áno, bolo to tam – čierne na bielom: 31.1.1996...Ministerstvo školstva SR zaraďuje Súkromnú základnú školu v Martine do siete súkromných škôl v Slovenskej republike. Školu môžete zriadiť k 1.septembru 1996.

%      PRVÝ ZÁPIS – Studený januárový deň, ale ja som otvárala okná... Všetko bolo pripravené, len detí akosi nebolo...Hodinu pred zápisom sa po chodbe síce prechádzala sympatická pani a keď som ju oslovila, predstavila sa ako p. Danka Zacharová – maminka dnes už nášho úspešného gymnazistu Radka Zachara a nášho siedmaka Martina. V ten deň sme zapísali ešte Lenku Štípalovú a ďalších troch žiakov.

%      BILANCIA ZÁPISU – 5 detí. Nebolo to optimistické. A hoci do septembra chýbalo ešte pár mesiacov, zmocnili sa ma obavy. Neboli to okamihy, ale pocity. Čo to preboha robím? Utekám z  istej roboty do neistoty? / „ Si šialená,  “ rezonovali mi neraz Helkine slová/.

Napriek preplakaným chvíľam a obavám som dnes rada, že som to vtedy nevzdala. Som totiž typ človeka, ktorý , ak sa raz rozhodne vykročiť nejakým smerom, sa už späť nevracia.

                                         Školský rok 1996/1997 – Rok štartu

„...každý z nás je v niečom najlepší...“

   Jednou z veľmi dôležitých vecí, ktoré bolo treba stihnúť cez prázdniny, bol aj konkurz na miesto vychovávateľky. Prihlásilo sa šesť uchádzačiek.  Žiadna, z prvých piatich, nebola podľa mojich predstáv. Vtom sa otvorili dvere a v nich stálo usmievavé štíhle dievčatko. „Som Žaneta,“ predstavila sa príjemným hlasom. V tej chvíli som vedela, že to je tá pravá, ktorú hľadám.

Prázdniny uplynuli ako voda. Napriek pomoci mojich blízkych priateľov mi stále chýbalo niekoľko dní. Ešte to chcelo natrieť tam lavicu, tam stôl, presadiť kvietky, všeličo zariadiť. V posledný večer prázdnin asi o 21.hodine mi priniesli z firmy Stemp tabuľku na dvere a zvonček s vygravírovaným nápisom Bell Amos – Súkromná základná škola. Posledné šampanské, posledné poďakovania priateľom a predo mnou  neznámo.

V škole som bola už ráno o šiestej.  Slávnostnú recepciu mi pripravila moja zlatá sestra Mária. Už o pol ôsmej prichádzali prví hostia - priatelia združení okolo kráľa Abecedára, bývalé kolegyne zo štátnej školy, ich p. riaditeľ Libo a tajomníčka Marika Žužičová, ktorá bola mojou  hlavnou poradkyňou.

Prvý september odjakživa vyvolával vo mne pocity vzrušenia, ale tento prvý september, to bolo niečo úplne iné. Uvedomovala som si, že sa začína nová etapa môjho života, nová zodpovednosť. Nielen za vzdelávacie výsledky, ale aj za chod školy a všetko, čo s tým súvisí.

Viceprimátor mesta p. Ing. Dušan Laššák zazvonil symbolicky naším zvončekom začiatok nového školského roku a poprial našej škole  na jej neľahkej ceste veľa šťastia.

A tak sa začala naša púť za vedomosťami. 11 prváčikov  nasadlo do vláčika plného vedomostí, ktorý ich mal dopraviť do krajiny kráľa Abecedára – do Abecedelandu. Hovoril o tom aj celoročný plán a jeho témy. To, čo sa žiaci naučili dopoludnia, rozvíjala v školskom klube vždy usmiata Žanetka. Povestný klobúk kráľa Abecedára denne odhaľoval svoje tajomstvá. Mimochodom, ten klobúk prežil až dodnes...

Anglický jazyk nám chodila vyučovať Helka Ogureková. Dvakrát v týždni cestovala z Podhája, aby odovzdávala deťom svoje anglické tajomstvá. Ako veľmi deti tento deň očakávali...

Veľmi sme sa tešili na Vianoce. Nechýbal adventný veniec ani adventné pohostenie. Nechýbal stromček, vianočný program a voľná zábava.  Aj mamičky sa vtedy hrali.

Vo februári sa uskutočnil zápis budúcich prváčikov. Zapísali sme ich trinásť, medzi nimi aj naše dvojičky Šárku a Slávku Zubercové. Svojimi vedomosťami nás ohúril Tomáško Hakel, ktorý krásne rozprával o kolobehu vody v prírode, o sopkách a vzniku ostrovov.

Vo februári nás čakala ešte jedna udalosť – lyžiarsky výcvik v Jasenskej doline. Denne sme dochádzali autobusom so štátnou školou a rozdelení do dvoch skupín sme si osvojovali abecedu lyžovania. Dokonca aj Lenkina mamina sa s nami odvážila postaviť  na lyže a išlo jej to celkom dobre.

Dvakrát sa uskutočnila oslava učenia s rodičmi, privítali sme fašiangy, vyrobili masky a už tu bola Veľká noc. Interiér triedy odrážal vždy to, čo bolo práve aktuálne.

Počas roka sa naša škola stala členom Asociácie súkromných škôl Slovenska a prezident asociácie Ing. František Tóth /mimochodom terajší štátny tajomník Ministerstva školstva/ nám poslal pozvánku na I. festival súkromných škôl Slovenska do Bratislavy. Boli sme vlastne druhá súkromná základná škola na Slovensku, /prvá vznikla rok pred nami v Košiciach/. A to som ešte nevedela, že o štyri roky budeme jedinou súkromnou základnou školou na Slovensku, ktorá si buduje aj II. stupeň.

V máji 1997 sme oslávili s mamičkami Deň matiek. A to sa už náš vláčik pomaly blížil do cieľovej stanice Abecedeland. Kandidáti na prvých rytierov Abecedelandu sa pripravovali na pasovaciu slávnosť. Plnili sedem rytierskych umení a zbierali kráľovské korunky za svoje výkony. Sláva! Rytiersku skúšku urobili všetci a zapísali sa do prvej listiny kráľovských rytierov.

S titulom rytiera a v krásnych nových tričkách sme odcestovali do týždennej školy v prírode do Krpáčova do Nízkych Tatier. Bolo nám veľmi ľúto, že Žanetka pre úraz nemohla s nami ísť a tak ju nahradila moja neter Heňka. Zažili sme neopakovateľné dobrodružstvá pri obrovskom mravenisku, pri fajkovom a diviačom strome, na Čiernohronskej jednokoľajke, na karnevale /pamätáte si na šabľozubého tigra?/, odvahu sme skúšali v noci spolu s bludičkami...

Rok plný krásneho zážitkového učenia sme ukončili na chate pri guľáši u Miška Staňa.

Rok druhý - 1997/1998

Prázdniny prebehli pomerne pokojne. Z riaditeľskej kancelárie sme urobili druhú triedu. Pre jej malé rozmery sme mali síce problémy s povolením od hygieny, ale nakoniec nám ho dali. Od začiatku nám bolo jasné, že naša škola v tých priestoroch môže existovať len jeden školský rok.

Mali sme druhákov, vymysleli sme triedu Ferda Mravca a po prázdninovej maľovačke a prípravách sa mohol začať nový školský rok. Prijali sme novú pani učiteľku Ľubicu Dropkovú a do školského klubu Šárku Zubercovú. Po mesiaci však Ľubka odišla na iné /finančne výhodnejšie/ miesto, p. pani učiteľka Šárka začala učiť a na miesto pedagóga voľného času sme prijali Romanku Poljačikovú.

V tomto školskom roku začala u nás študovať aj prvá zahraničná študentka Jevgenija  Morozova  z  Bieroloruska.  Naša  Žeňka, ako sme ju všetci volali, bola veľmi usilovná žiačka. Za pár týždňov ovládala slovenčinu nielen slovom, ale aj písmom. Boli sme radi, že naše jediné dievčatko, Lenka Štípalová, má k sebe kamarátku.

V prvej triede bolo 13 detí. Radko Jamriška, Tomáško Hakel, Martin Hanajík,  Lea Lipenská, Jarko Cabala, Tomáš Hajas, Milan Mácha, Miško Mičuda. Marek Konderla, Karolínka Katuščáková  a dvojičky Šárka a Slávka Zubercové. Poslední štyria úspešne študujú na Osemročnom gymnáziu J.Lettricha v Martine, Jarko Cabala navštevuje športovú školu a veríme, že bude z neho úspešný hokejista.

Jeseň prebehla pokojne. Navštívili sme tetu zubárku Katku, dokonca aj tí najväčší bojkovia sa dali ošetriť, urobili sme výstavu jesenných plodov a začiatkom decembra k nám zavítal Mikuláš s darčekmi. Na Vianoce sme zasvietili svetielko dobra a lásky vo vianočnej špirále, piekli sme, vyzdobovali, nacvičovali /ale veď o Vianociach sme už vlastne písali/.

Zima bola slabá, viacej vody ako snehu. A tak na všeobecnú ľútosť sa lyžiarsky výcvik nekonal. Ale zato sme mali úžasný fašiangový karneval. Každý prišiel v maske – bolo to ako v rozprávkovej krajine. A predstavte si, nechýbal ani český prezident Václav Havel!

Za veľkonočnú šibačku dostali chlapci malé kuriatka a rok sa už pomaly chýlil ku koncu. Prváci sa chystali na svoje pasovanie za rytierov, druháci im v tom usilovne pomáhali. Všetci v krásnych nových žltých tričkách s logom BellAmosu prevzali z rúk kráľa Abecedára rytierske dekréty.

Čerstvo pasovaní rytieri so svojimi druháckymi kamarátmi pobalili svoje batohy a vybrali sa na záver školského roka do školy v prírode. Hovorí sa, že človek sa rád vracia tam, kde sa dobre cíti. A tak sme sa opäť po roku vrátili do Krpáčova. Navštívili sme bazén v hoteli, kde nám pripravil riaditeľ hotela aj malé kofolovo-sladké občerstvenie, ochutnali sme Žanetkine šišky a počúvali zvuky jej gitary, opekali klobásky, mali sme úžasné prírodné tvorivé dielne, navštívili sme Dobročský prales, viezli sme sa Čiernohronskou jednokoľajkou, mali sme maškarný ples, robili sme pokusy, hľadali poklad... A záver roka sme oslávili u Maťka Koterca záhradnou slávnosťou. Vtedy sme ešte netušili, že existencia našej školy bude v lete ohrozená.

Rok tretí - sklabinský

   Druhý polrok druhého roku existencie Bell Amosu bol poznamenaný tým, že sme hľadali vhodné priestory pre činnosť našej školy. Vedeli sme, že p. riaditeľ Libo na Gymnáziu J. Lettricha na Ľadovni rozširuje svoju školu o ďalšie triedy a nám už ďalšie priestory dať nemôže. Oslovili sme takmer všetkých, ktorí nám mohli nejako pomôcť, ale bezvýsledne. Nakoniec nám na odbore školstva sľúbili tri triedy na ZŠ Čapajevovej v Martine. Aj keď tamojšia pani riaditeľka nebola tým nadšená, odchádzali sme na prázdniny spokojní.

  Po dvoch týždňoch oddychu /= balenia školských vecí/ sme dostali oznam, že priestory nedostaneme, lebo tam idú triedy cirkevnej školy. Ostali sme doslova na ulici! Ešte aj dnes mi ide mráz po chrbte, keď si spomeniem na tie dni. So slzami na krajíčku som sa snažila zbaviť  beznádeje, ktorá sa ma zmocnila. Takýto by mal byť koniec? – kládla som si otázku. Celý prípad sme zmedializovali. Zvolala som novinárov tlačovú konferenciu, písali sme do Markízy, rodičia napísali petíciu – všetko bezvýsledné. Ste súkromná škola, starajte sa, zneli odpovede.

Vtedy som pochopila veľa o živote a tom, že problémy nás položia, iba keď im dáme šancu. Pochopila som, že zázraky sa predsa dejú. Pri obchádzaní okolitých dedín, ktoré boli naším posledným útočišťom, nám jeden rodič – pán Cabala /aj dnes mu ďakujem/ - poradil, že v Sklabini je voľná časť škôlky. Doslova sme tam leteli. Nebola to škôlka, ale škola a zdalo sa, že čaká práve na nás. Sklabiňu som mala vždy rada, ale odvtedy nedám na nich dopustiť. Dnes tvrdím, že BellAmos existuje práve vďaka týmto ľuďom, ktorí nám vyšli v ústrety a vôbec im nevadilo, že sme súkromná škola. Starosta obce Lacko Kováč, pani riaditeľka Hanka Skybová, pani učiteľka Valika, pani Vaváková a mnohí ďalší...Jednoducho, nedá sa na to zabudnúť!

A potom sa to začalo. Maľovanie priestorov, upratovanie, balenie a sťahovanie. Autá z firmy Madis od Szépeovcov nám previezli naše „majetky“, učitelia prestali dovolenkovať, kráľ Abecedár so ženou Katkou a priateľka Danka naopak začali dovolenkovať v Bell Amose a všetko sa krásne stihlo. 1.septembra sa mohol začať nový – tretí – rok existencie našej školy. Známa sklabinská cukrárka teta Šuvadová nám pre každú triedu upiekla výbornú čokoládovú tortu.

/Najväčší šok som zažila ráno v deň slávnostného otvorenia školského roku. Vedela som, že na dedine sa v jeseni tlačia myšky do tepla. A tak ma ráno privítala myška práve v prvej triede. Jedna ušla do diery a druhá sa chytila do pasce. Ešteže tam bol kráľ Abecedár, ktorý ju vyhodil. Žiaci by ma boli našli od strachu asi na stole. Ja sa totiž myší bojím zo všetkého asi najviac!/

Pribudla k nám nová pani učiteľka Zuzka Ferenčíková, ktorá sa stala triednou učiteľkou v triede Ferda Mravca. Mimochodom, túto triedu sme si prerobili z bývalej jedálne. Tretiaci začali s celoročným plánom S bádateľkou Pipi za poznaním sveta. Pribudli nám noví prváci: jediné dievča Natálka Daubnerová a chlapci Miško Kučera, Maťko Zachar, Jožko Mintal, Lukáško Kozák, Jurko Gabriel, Tomáško Konderla a Kubko Kubiš. Nebolo ich veľa a niektorí bývalí žiaci od nás odišli. Rodičom nevyhovovalo dopravovať deti 9 km do Sklabine. Ja sama som nazvala tento rok rokom  čiastočného útlmu. 

Denne sme do Sklabine prepravovali vyše tridsať detí. Niektoré autami s rodičmi, niektoré ráno o 6,45 hod. alebo o 8,40 hod. autobusom od Národného cintorína. A poobede späť domov – o jednej, o druhej, o pol štvrtej, o pol piatej. Bolo to veľmi náročné a najväčšiu zodpovednosť mala asi Zuzka, ktorá prepravovala najviac detí. Vyučovanie sme začínali ráno o 9. hodine. Veľmi to vyhovovalo najmä našim sedmospáčom /Miško Kučera, pamätáš sa?/.

Jeseň bola krásne teplá a slnečná. Raz ráno sa pred dverami školy objavil veľký kôš s ovocím. Trónili v ňom hrušky, slivky a jablká. Suseda „odnaproti“ nám doniesla vitamíny pre deti. Inokedy na výstavku ovocia prispeli dobrí ľudia plodmi všetkého druhu zo záhrad. Na konci septembra sme urobili na Sklabinskom hrade veľkú vernisáž kresieb, hradných strašidiel a modelov hradu. Deti si s rodičmi mohli vyskúšať svoju šikovnosť v hode sekerou, v streľbe z luku, zo vzduchovky, povoziť sa na koníkoch, poopekať si špekačky na hradnom ohnisku...

V Sklabini sme zažili aj prvý Halloween, ale o tom sme už písali. Aj o pravých dedinských Vianociach ste si už prečítali. O čom sme však nehovorili, to je rozprávková zima, ktorú sme tam zažili. Stavanie snehuliakov, brodenie v závejoch, guľovačky. Radko a Martinko Zacharovci neraz so mnou odpratávali sneh spred školy, aby sme sa dostali do budovy. Nad dverami viseli obrovské cencúle a snehu bolo takmer pod okná. Škoda, že v čase, keď sme sa chystali na lyžiarsky výcvik, prišiel odmäk a z lyžovačky nič nebolo.

Počas roka sme mali mnoho návštev: boli u nás študenti z Jeseniovej Lekárskej fakulty, škôlkari z MŠ v Záturčí, /s pani učiteľkou Lenkou Valockou, ktorá netušila, že raz bude u nás pracovať/, pani učiteľky zo ZŠ Bojničky. Počas pobytu svojich rodičov v zahraničí sa stala na mesiac našou žiačkou aj Šarlotka z Banskej Bystrice /vnučka pána Cillera, scenáristu z martinského divadla/. Peťo Grom si zlomil ruku a ja, aby som nebola horšia, som si na začiatku júna /ako inakšie, na prázdniny/ u pani učiteľky Helky na Bystričke zlomila ruku tiež.

Do školy v prírode sme išli do motela Uľanka. Mali sme krásne slnečné počasie, nechýbal tradičný  indiánsky deň  /ten majú deti najradšej/,  túry,  dorozumievanie  sa  pomocou morzeovej abecedy, táboráky, športové dni, návšteva Harmaneckej jaskyne a veľkým zážitkom bolo, keď pristál pri našom horskom dome človek s padákom. Natálka tu oslávila svoje narodeniny a my všetci sme sa hostili na tortách, ktoré sme jej pripravili.

A ešte jeden zážitok sa spája so Sklabiňou. Je to prvá svadba v Bell Amose. V januári sa pani učiteľka Zuzka rozhodla, že si zmení svoje meno na Kováčová a tak sme sa „svadbili“. Nevesta a ženích boli krásni! Nechýbalo množstvo detí /takmer celá trieda/, nakreslené plagáty, ryža pre šťastie a hlavne výborné koláčiky.

Školský rok sme v zdraví /ja so zlomenou rukou, ale inakšie zdravá/ dožili. Bolo nám smutno, lebo sme vedeli, že ďalší rok tam ostať nemôžeme. Niežeby nás nechceli, ale jednoducho nebolo kde. V lete sme si urobili na školskom dvore ešte na rozlúčku 10 dňový letný tábor. A potom nasledovalo opäť smutné balenie a sťahovanie a opäť boj „s veternými mlynmi.“

Rok štvrtý, opäť martinský

  Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Výnimka však potvrdzuje pravidlo. Po treťom sklabinskom krásnom roku sme sa opäť vrátili do Martina.

  Nebolo to jednoduché. Ťažko sa nám lúčilo s prostredím čarokrásnej Sklabine, s ľuďmi, ktorí nám nesmierne pomohli v najťažších chvíľach a navyše balenie so zlomenou rukou… To by nebolo nič, ale v Martine na Východnej nás nevítali práve najsrdečnejšie. Vymedzili nám priestory nad jedálňou. Boli to štyri triedy /vtedy to pre nás stačilo/, malé, ale útulné. S láskou sme si ich pripravili, za pomoci mojich neodmysliteľných priateľov. Nikdy nezabudnem na sťahovanie zo Sklabine. Lúčili sme sa so slzami v očiach. Pán Daubner  a pán Szépe /ocko nášho bývalého žiaka Matúška/ nám odviezli veci na avii. Predstavte si, boli to tri plné autá! Ani sa nám nechcelo veriť, že máme toľko toho.

K tomuto obdobiu sa viaže aj náš PRVÝ POČÍTAČ ! Darovala nám ho firma Hoechst Biotika. 

Do novej školy prišli noví učitelia. Bola to pani učiteľka Renátka Špiriaková, ktorú sme „stiahli“ z materskej dovolenky od Sašky /dnes už našej prváčky / a veru nikdy sme to neobanovali. Veríme, že ani ona nie. Súčasne s ňou nastúpila do práce aj pani učiteľka Helka Ogureková, ktorá sa predtým zariekala, že nikdy ku mne nepôjde… Prečo tak hovorila, to vie len ona sama. /Helka, ďakujem, že si sa dala po troch rokoch presvedčiť!/ Boli sme radi, že okrem kvalitnej učiteľky, máme aj kvalitnú angličtinárku.

V predposledný deň prázdnin, keď sme uťahaní, ale šťastní prechádzali triedami a oči nám žiarili spokojnosťou, sa zrazu zotmelo a prišla silná búrka. Na západnej strane budovy pršal prudký dážď, na východnej strane sa oblaky rozostúpili a zasvietilo upršané slniečko. Na oblohe sa zjavila prekrásna dúha a my sme v tom videli symboliku – most na lepšie časy.

 Spolu s kráľom Abecedárom sme privítali prváčikov Katku Grajciarovú, Dorku Buckulčíkovú, Lenku Pokornú, Dominiku Lukáčovú, Nikolku Junasovú, Liborka Čiefa, Maťka Groma a Veroniku Kuhajdíkovú. Ich triedna učiteľka bola Renátka. Zuzke sa „ušla“ druhá trieda, mne tretia a Helke štvrtá. Helka založila futbalový oddiel BellAmos a začali sa tvrdé tréningy.

Rok to bol veľmi zaujímavý. Boli sme po prvýkrát na lyžiarskom výcviku na Martinských holiach. Strávili sme tam celá škola nádherný týždeň s horskou službou, pri zaujímavých akciách, diskotékach, besedách…Vyvrcholenie lyžiarskeho výcviku bolo to najúžasnejšie, aké mohlo byť. V posledný deň pobytu napadlo toľko snehu, že prestala chodiť lanovka, nechodili autá a my sme boli na našu radosť nútení ostať na Martinkách o deň dlhšie. Aj v televízii o nás hovorili…

Ďalší nádherný týždeň bol v škole v prírode v Demänovskej doline v hoteli Liptov. Diskotéky na nádvorí hotela, orientačný beh okolo Vrbického plesa, kŕmenie malých kačičiek, učenie v tráve, netradičné športy, indiánsky deň, návšteva Demänovskej jaskyne, stretnutie so živou opicou… Pamätáte sa, ako po nádhernom týždni prišlo prudké ochladenie a v posledné ráno nám napadol sneh? Myslela som, že to lieta peľ, veď bol jún, a ono to bol sneh… Bol to úžasný zážitok.

Prvýkrát nám žiaci išli na prijímacie pohovory na osemročné gymnázium. Najúspešnejší Denisko Szabó, Radko Kočvara a Peter Grom boli prijatí na štúdium a dnes sú už úspešní „kvintáni“.

3.júna 2000 sa rozhodla vstúpiť do stavu manželského vychovávateľka Slávka Kunertová. Vydala sa za učiteľa Martina Bačiaka, môjho bývalého žiaka. A tak bola ďalšia svadba, ďalšia krásna nevesta.

Nebolo všetko také jednoduché a krásne, stretli nás aj smutné chvíle. Ťažká choroba a operácie môjho syna Maťka, Helky a Žanetky nám dali poriadne zabrať. Ale v nešťastí poznáš priateľa  a práve vtedy sme pocítili, ako sa všetci v našej škole máme veľmi radi a ako sa dokážeme jeden druhého podržať a pomôcť si. Vtedy nebolo treba slov. Našťastie všetko sa napokon dobre skončilo a bellamosácka rozprávka sa písala ďalej. Chystali sme sa na prechod na druhý stupeň základnej školy…

Jubilejný a prelomový rok piaty

   Piaty školský rok v BellAmose nám priniesol množstvo zmien. Najväčšou z nich bol prechod našej školy na druhý stupeň. Piatu triedu sme umiestnili v starej budove nad jedálňou do poslednej voľnej miestnosti. Bola o tretinu väčšia ako triedy na I. stupni. A dostala veru honosný názov: Trieda Lemuella Gullivera. Počas leta sme opäť maľovali, natierali a chystali. Triedny učiteľ Maťko sa nesmierne tešil na svoje prvé učiteľské miesto a pripravil pre žiakov zaujímavú a pútavú celoročnú hru o Gulliverovi. Žiaci si písali denníčky, čo počas dňa robili, čo sa im páčilo a čo nepáčilo… Ako sa niekedy ufrfľali! A dnes po niekoľkých rokoch je z toho zaujímavé čítanie, ktorého sa dožadujú. Zbierali písmenká a skladali správy, zhromažďovali kartičky a riešili záhady… Z triedy nám odišli viacerí žiaci – Radko Kočvara, Denisko Szabó a Peter Grom na osemročné gymnázium, Davidko Lizák na hokejovú školu, Matúško Szépe sa odsťahoval na Podháj. Pribudli nám ale noví žiaci: Barborka Baťalová, Gabika Kalnická, Dano Kolcun, Barborka Morgošová, Janka Rapavá, Martinka Valocká a Juraj Vlha. A tak počet žiakov dosiahol 12. Vzácne vyrovnaný počet chlapcov a dievčat 6:6. Dňa 1.11.2000 prišiel trinásty Adam Nepela. Matematiku učila externe Libuša Grulichová, prírodopis Darinka Dostálová /učila  u nás externe štyri  roky, posledný bola len naša – ďakujeme Ti, Darinka!/, angličtinu učila Helka Ogureková. V tomto školskom roku začala u nás vyučovať odborne hudobné výchovy aj pani učiteľka Darja Čerpáková, ktorá je autorkou scenára a hudby nášho prvého historického muzikálu Malý princ /s podtitulom Deti rodičom/. Predstavenia Malého princa v kine Strojár pre verejnosť dosiahli rekordný počet – 7 predstavení ! Nahrali sme prvé CD a opäť sme si všetci v našej škole uvedomili, že sme niečo viac, ako len obyčajná škola, že v nej bije spoločné srdce…

  Zmeny nastali aj v školskom klube. Žanetka odišla učiť za Zuzku Kováčovú, ktorá odišla za materskými povinnosťami, Slávka Bačiaková tiež odišla v septembri na materskú dovolenku, krátky čas pracovala v klube super kolegyňa Katka Mičková a svoju pedagogickú púť začala u nás aj Mirka Grzybová, od októbra nastúpila Lenka Valocká.

Z mnohých akcií spomeniem aspoň jesenné hľadanie Asterixa a Obelixa v Jahodníckych hájoch, návštevu kasární na Podháji, ktorú zabezpečil p. Milan Jamriška, navštívili sme obuvnícku firmu ECCO Slovakia, hvezdáreň, uskutočnil sa plavecký výcvik všetkých žiakov školy, tradičný Halloween, vianočná besiedka v školskej jedálni, takmer trojtýždňové chrípkové prázdniny, pravidelné pondelkové korčuľovanie na zimnom štadióne, Deň otvorených dverí, kamarátska streda pre deti materských škôl, škola v prírode v Krpáčove s tradičnou čiernohronskou železničkou a Dobročským pralesom a hlavne slávnostná akadémia k 5.výročiu školy. Prezentovali sme našu školu na celoštátnej konferencii ITV , kde sme pripravili pre učiteľov Slovenska tvorivé dielne – Zuzka Kováčová, Helka Ogureková a Hanka Thomková.

Prvýkrát sme sa zúčastnili na Turčianskych hrách mládeže. Veľkú radosť nám urobil aj Michal Sukup, ktorý v celoslovenskej súťaži Literárny Kežmarok obsadil 2.miesto svojou prózou Ďalší návrat MALÉHO PRINCA.

V tomto školskom roku začal študovať v  našej škole prvý zahraničný študent Samuel Coward a od 1.novembra nastúpila nová žiačka Aďa Dírerová.

A tak si september podal ruku s júnom a my sme boli opäť o rok starší...

                                             Rok šiesty

  Rok čarovných príbehov, rok počítačov, rok gymnazistov…

  Po horúcom lete /počasím i pracovne/ sme v septembri opäť zasadli do lavíc. Počet žiakov dosiahol 70, pedagógov bolo 11 kmeňových a 3 externí. Kráľ Abecedár privítal nových prváčikov – Majku Amiridu, Borisa Bágela, Aďka Bakalu, Stanka Bernáta, Lejku Čerňanskú, Martinka Dzurošku, Viktóriu Grajciarovú, Inku Janíčkovú, Barborku Kráľovú, Vilka Kubíka /ten dnes študuje v Amerike/, Filipka Miškolciho /študuje v Bratislave v škole pre zrakovo postihnutých/, Katka Moricová, Nadin Muchová, Jakub Stehlík a Romanko Vajdík /odsťahoval sa do Kysuckého Nového Mesta. No a spolu s nimi po úspešnej praxi  v našej škole začala svoju učiteľskú kariéru aj ich triedna učiteľka Lenka Marošová. Okrem nej sme prijali do pracovného pomeru našu Majku Debnárovú, ktorá sa stala triednou učiteľkou piatakov, na civilnú službu nastúpil Martin Kubiš, vďaka ktorému sa vybudovala prvá počítačová učebňa /zohnal nám niekoľko počítačov a vypracoval prvú koncepciu vyučovania informatiky/, od januára nastúpil do školského klubu Janko Baran, pedagóg voľného času. Skvelí to ľudia!

  Bol to zaujímavý rok, plný noviniek. Ako členovia expertnej skupiny sme úzko  spolupracovali so Štátnym pedagogickým ústavom - Lenka Marošová overovala experimentálne nový šlabikár, učitelia II. stupňa pokračovali v overovaní slovného hodnotenia žiakov na II. stupni ZŠ. Medzi najväčšie úspechy tohto roka patrili: 3.miesto v okresnom kole v prednese poézie a prózy - Barborka Baťalová, 1.miesto v okresnom kole Rozprávkové vretienko s postupom na krajské kolo -  Barborka Morgošová a víťazstvo v celoslovenskej súťaži Čarovný príbeh, ktorú vyhlásila firma Coca-cola pri príležitosti Roku detskej knihy na podporu čítania detí. Zapojili sa do nej s veľkým entuziazmom 3 triedy – tretiaci s p. uč. Renátkou, štvrtáci s p. uč. Žanetkou a šiestaci s p. uč. Maťkom. Svetlo sveta uzreli tri úžasné knihy. Súťaž nakoniec medzi vyše 761 triedami slovenských škôl  vyhralo 24 tried, medzi nimi aj Žanetkina. Deti spolu so Žanetkou strávili krásne dva dni na zámku Smolenice a škola dostala hodnotný knižný dar v hodnote 35 tis. korún. Mali sme z toho veľkú radosť. Svoju literárnu tvorbu deti prezentovali aj na Jarnej škole fantázie v rámci 2.ročníka Martinskej literárnej jari.

V oblasti matematiky sme tiež mali úspešných riešiteľov Pytagoriády /D.Buckulčíková, T. Amiridis, L.Kozák, J.Vlha, M.Valocká/, olympiády /A.Pedanová – 12.miesto v okrese/, Klokan /A. Pedanová, B. Baťalová, T. Amiridis, A.Dírerová/ a v MAKS-ovi Lenka Štípalová. V okresnom kole súťaže v anglickom jazyku sme obsadili dve prvé miesta /H.Morgošová, B.Baťalová/ a dve tretie  miesta  /A. Pedanová, L. Štípalová/. Zaujímavé bolo vianočné posedenie so Samuelom Cowardom na tému Vianoce v Anglicku. Nechýbal tradičný Halloween, týždenný lyžiarsky výcvik na Martinkách, plavecký výcvik žiakov celej školy, či škola v prírode na Reváni. Pamätáte na westernový súboj a tábor?

Zúčastnili sme sa na Turčianskych hrách mládeže, na Majstrovstvách okresu v atletickom štvorboji najmladšieho žiactva /6.miesto z 21 škôl/, olympiáde netradičných športov. Novinkou bol I. ročník cyklistických pretekov Cross country na letisku v Košťanoch, ktorých sa zúčastnilo 41 pretekárov v šiestich kategóriách. Prvými víťazmi boli – Aďko Janiga, Martin Zachar, Nadin Muchová, Dorka Buckulčíková, Gabika Kalnická  a Niko Pedan. 

                             Rok siedmy – rok Zvončekový

  Keď ma pán učiteľ Maťko oslovil, aby som mu spracovala rok siedmy, zarazila som sa. - Už siedmy? – neverila som vlastným ušiam. Ako ten čas letí.... Čím začať? Akiste ste si všimli, že rozsah mojich spomienok je stále väčší a väčší... Tak, ako pribúdali roky, pribúdali aj deti a pribúdali aj udalosti a akcie. A to sa zďaleka nedá opísať všetko!

  Rok sa začal po pomerne pokojnom lete. V B pavilóne sme otvorili náš nový - v poradí už siedmy ročník. Trieda dostala prívlastok Deti kapitána Granta. Z pôvodných pätnástich ich neostalo veľa, len deväť. Barborka Morgošová, Andrejka Pedanová, Marko Pedan, Radko Zachar a Janka Rapavá začali svoj prvý školský rok na šesťročnom gymnáziu V.P.Tótha v Martine a Marek Nosák sa odsťahoval na ZŠ Čachovský rad do Vrútok.

Najväčším problémom bolo, že dve triedy sme mali na prízemí a jednu /piatakov/ na druhom poschodí. Chudáci, naši učitelia! Za ten rok si poriadne potrénovali svaly na nohách! A hlavne triedna učiteľka Zuzka... Ešteže to krásne žlté slniečko na dverách zjasňovalo naše dni...

Kráľ Abecedár privítal nových prváčikov – Marianku Boďovú, Maťku Valachovú, Lenku Búchalovú, Kristínku Legerskú, Davidka Žuffu, Andrejka Straňáka, Martinka Taligu,  Lukáška Majerčíka, Maťka Miškolciho, Tea Maroša, Peťku Sekanovú, Lukáška Nemčoka,  Neskôr – od februára - k nim pribudol Miško Žubor.

A my sme medzi nami privítali novú kolegyňu Lilianu Hausnerovú, učiteľku anglického a nemeckého  jazyka a Zuzku Vnučákovú, učiteľku slovenského jazyka, dejepisu a občianskej výchovy a súčasne triednu učiteľku piatakov – guliverovcov.

V jeseni ukončil svoju civilnú vojenskú službu Martin Kubiš a všetkým nám bolo za ním veľmi smutno. Našťastie, mali sme za neho adekvátnu náhradu vo Vladkovi Nemcovi, ktorý sa s vervou pustil do budovania počítačovej učebne a vyučoval informatiku a telesnú výchovu.

V októbri sa uskutočnila jesenná atletická liga. Najrýchlejším dievčaťom školy sa stala Natálka Daubnerová, najrýchlejšia plavkyňa Barborka Sušienková. Dni športu na ZŠ A. Dubčeka nám priniesli ďalšie úspechy. Majka Amiridu dosiahla druhý najlepší čas v šprinte a 1.miesto v skoku do diaľky. A vôbec – v športe sa nám darilo počas celého roka. Na zimnom viacboji všestrannosti obsadila Peťka Sekanová 2.miesto v kategórii D-1 a Barborka Sušienková 3.miesto v kategórii Ž-4. Dokonca Peťka Sekanová  sa na letnom viacboji všestrannosti stala Majsterkou okresu v kategórii D-l a Majka Amiridu Majsterkou okresu v kategórii D-2.

Úspešní boli aj naši učitelia. Na basketbalovom turnaji na Gymnáziu VPT sa umiestnili na krásnom 2.mieste, na turnaji pedagógov v Turanoch zvíťazili a získali pohár.

Počas celého roka Helka trénovala futbalistov /boli viackrát úspešní v rámci okresu/, najväčší úspech 2.miesto v minifutbale O pohár riaditeľky CVČ Domino. Renátka trénovala atlétov, Maťko basketbalistov a atlétov /samozrejme

s Vladkovou pomocou/ a svojou činnosťou sa stále viac do popredia „dral“ náš cykloturistický klub pod Jankovým a Vladkovým vedením, ktorý vyvrcholil 2.ročníkom Cross country na letisku v Košťanoch. /Mimochodom, pani riaditeľka si po pretekoch zlomila ruku a bola tri a pol mesiaca zasadrovaná, končila aj začínala školský rok so sadrou na ruke, ale prežila... Mohlo to byť aj horšie... ☺ /

Rok ôsmy

  Nie, povedala som p. uč. Maťkovi, keď ma oslovil, že mám napísať históriu školy, rok ôsmy. O tom písať ešte nebudem! Aká je to história, keď sa ešte stále žije... Rok ôsmy, aj keď do jeho skončenia ostávalo už  len doslova pár hodín, sa stále napĺňal. A aj deviaty rok treba niečo napísať. Možno aj to, na čo cez prázdniny zabudneme...

   A tak by som tento priestor využila na niečo iné, čo však tiež už dnes patrí  k histórii...

Chcem sa POĎAKOVAŤ za ďalší krásny školský rok.....

VÁM VŠETKÝM, ktorí našu školu navštevujete. Bez Vás by BellAmos neexistoval...

VAŠIM RODIČOM, ktorí Vám umožnili našu školu navštevovať a investovali svoje peniaze do Vášho vzdelávania. Aj Vy im poďakujte za to...

A  svojim ZLATÝM KOLEGOM OKREM INÉHO  aj za toto:

ŽANETKE za všetku múdrosť, ktorú odovzdala svojim prváčikom v triede kráľa Abecedára,

RENÁTKE za to, že jej neujde žiadna športová súťaž v okrese, za Deň matiek 2004,

MAŤKE  W. za /takmer/ víťazstvo v okresnej súťaži Mladý zdravotník /boli ste úžasní/,

HELKE za oduševnené futbalové tréningy a zápasy, za perfektnú angličtinu a víťazstvá v nej,

MAŤKE  K. za víťazstvo Aďky Dírerovej v anglickej olympiáde na okresnej súťaži a pekné umiestnenie na krajskej súťaži /4.miesto/,

ZUZKE za nesmiernu ochotu, organizačné schopnosti, množstvo výletov a mimoškolských akcií /nič pre ňu nie je nemožné/,

MAJKE za organizáciu matematických súťaží a Sladkú matematiku vo Zvončeku /mňam!/,

MAŤKOVI za perfektný časopis Zvonček, basketbal a super kamarátstvo,

VLADKOVI za jeho prístup k žiakom a vybudovanie počítačovej učebne,

VIKTOROVI za namontované žalúzie a pomoc pri budovaní počítačovej učebne,

DARINKE za ochotu 4 roky pre nás externe /a výborne/ pracovať /prajeme príjemný oddych na dôchodku s jej zlatou vnučkou/,

MAJKE Nemcovej, ktorá zachránila situáciu a pomohla nám jeden rok pri vyučovaní fyziky a deti veľa naučila,

BIBKE, ktorá vyriešila na našej škole problém vyučovania nemeckého jazyka,

DAJKE za krásny muzikál a večne dobrú náladu, ktorú okolo seba šírila,

MIRKE za materinskú starostlivosť o malých prváčikov a druháčikov, za roztlieskavačky,

LENKE za chutné bryndzové halušky, ktoré navarila s deťmi a iné dobroty,

JANKOVI za vybudovanie „drevárne“, za monokáry, cyklistiku, turistiku...

ŠÁRKE za Deň budúcich prváčikov,

MAŇKE za čistotu priestorov a starostlivosť o kvietky.

Moji zlatí, najradšej by som každému z Vás venovala samostatné číslo nášho školského časopisu Zvonček. Viem však, že to nie je možné. A preto Vám aspoň chcem vysloviť jedno veľké ĎAKUJEM za celý školský rok 2003/2004. Boli ste naozaj skvelí spolutvorcovia ôsmeho roku histórie BellAmosu.